Ona: „Vždy keď mám také obdobie, že mi chýba chlap, vždy si
spomeniem na teba, plus na tú tvoju filozofiu.“
On: „Wow, nechcem pôsobiť nadržane...“
On: „...ale som.“
Tak... prišiel čas aj na teba.
Som zbabelec, alebo mi vyhovuje komfort, v ktorom nemusím
takmer nič robiť pre hľadanie partnerky?
Povedz mi to ty. Aké si mala pocity, keď sme pili víno a rozprávali
sa, aj napriek tomu, že sme sa vopred dohodli, že víno a rozhovor budú len
predohra?
Som nesmelý? Možno, možno len viem hrať tú vyčkávaciu hru pre
dospelákov.
Ah...na margo dospelákov. Poznáš to, ako ti niekto nevie
povedať nie? A tak sa vyhovára na technické detaily a ty cez tie výhovorky
vidíš ako skrz potravinársku fóliu a je ti zle, že sa vôbec o podobné
výhovorky ten druhý pokúšal?
Dobre tak teda k veci.
Aká je šanca, že ti napíše dievča z minulosti, s chladnou
hlavou uzná, že reagovala prehnane a ešte v ten večer si s ňou budeš
rozumieť, ako keby vám nechýbal päťročný blok spolunažívania.
No odpoveď je mizerná.
Ale ani o tebe by som nepovedal, že sa odvážiš pre tie
veci, čo si urobila.
Kedysi dávno som písal o tyčinkách a ich ochutnávaní
a niekto mi vyčítal, že tyčinky v mojej metafore nie sú nemenné.
Nie sú. Uznávam.
Ale to predsa nikoho neprekvapuje.
A to som si myslel, že tento rok bude na ...zážitky
chabejší a že sa blížim k veku, v ktorom už nikoho nezaujímam.
Takže, som v zozname možností posledný. Veľa ľudí by mi
povedalo, že to je smutné a úbohé.
Ale neberú do úvahy jeden dôležitejší fakt.
Že som sa na ten zoznam dostal.
