Prvýkrát v živote som napísal na papierik svoj kontakt.
Bol to e-mail.
Telefónne číslo mi prišlo priveľmi...záväzné, chcel som jej naznačiť, že toto bude viac, priateľské. A keď som z kurzu musel predčasne odísť skôr, kráčal som okolo k dverám. V ruke som tajne zvieral papierik a šiel jej ho podať. No v tom okamihu ku mne napriahla ruku a podávala mi kus papiera aj ona.
Usmial som sa a vymenili sme si ich.
Vonku za dverami som ho rozbalil.
Telefónne číslo.
Kurva.
Som predsa vo vážnom vzťahu.
Dni ubiehali. Na tých kurzoch som sa hovno naučil.
Emo mrcha sedela takmer vždy nado mnou a šepkaním mi do ucha pravidelne rušila prednášajúcich. Párkrát sa mi hrabala vo vlasoch a z nejakého dôvodu si doteraz myslím, že je to jediný človek čo si o mojich vlasoch myslel, že sú fajn. A pritom ani mne sa nepáčilo, čo mi rastie na hlave.
Rušilo ma to. Ale až v momente, keď tieto jej výstrelky rušili aj celú miestnosť som sa na ňu začal hnevať. Padla aj informácia, že som zadaný, na čo som hneď zistil, že aj ona.
Ale jej chovanie mi tak nepripadalo. A k tomu si pridaj aj jej neustále doťahovanie a zhadzovanie. Bola to jej forma komunikácie, ubližovala mi.
Ale dramaqueens dievčatá, to je môj kryptonit.
Celkom som sa tešil, že sa nám nepodarilo stretnúť na rozlúčkovom pive po kurze. Naozaj som bol na ňu počas celého toho obdobia len naštvaný. Možno aj na seba.
Ako to však býva, mali sme sa na facebooku a tak sa občas stalo, že sme preklábosili nejaký ten večer.
Bez publika bola opäť príťažlivá.
Neskôr som mal zase status -single-.
Tak som ju navštívil. A bolo to zvláštne.
Obaja sme vedeli, že sa chceme navzájom dotknúť a preto sa stretneme. Aj sme sa k tomu neobratne dostali, no skôr ako som ju dokázal vyzliecť nám do izby nečakane vošla jedna z jej spolubývajúcich. Bez súkromia a opäť s publikom sa jej vrátila maska.
Odchádzajúc od nej s tým, že som si bol aspoň istý, že sa to možno raz zopakuje, lebo zjavne si fyzicky rozumieme viac ako slovami.
Ale to by bolo na Emomrchu príliš jednoduché.
Pri odchode som ju chcel pobozkať a ona na to:
"Nie, nechcem aby si sa do mňa zamiloval."
Ešte stále sa WTF-ujem za tento jej prejav.
Trvalo pár mesiacov, kedy sme predstierali, že sa nič nestalo, potom nastalo pár rokov ignorácie prerušených niekoľkými telefonátmi.
Len som sa ubezpečil, že ju fakt neustojím.
Ale Emomrcha.
V jeden večer mi zapípal telefón a v ňom bola správa.
"Čo robíš, kde si?"
Stretli sme sa.
Na ulici mi stihla ešte v ten večer urobiť scénu za nejakú blbosť v nepochopenom slovnom spojení a keď odchádzala, povedal som si, že toto nechcem zažiť znovu. A tak som si na druhý deň našiel ďalšiu smsku.
"Ahoj, poďme sa rozprávať. Kde si?"
Odmietol som. Nevedela o tom, že som s kamoškou na hambáči v meste. Načo prišla onedlho ďalšia smska.
"Tvoja spolubývajúca ma pustila k vám, čakám ťa u teba doma, pijeme víno tak sa ponáhľaj nech ti ostane."
Vtedy som zdvihol zrak na svoju kamošku a spýtal sa:
"Môžem u teba prespať?"
Tretí deň bol víkend. Slniečko svietilo dostatočne pekne na to, aby mi zavolala a povedala, že čaká dolu pred mojím vchodom.
Takže v ten deň som nešiel vyniesť ani smeti.
O to viac creepy bolo počuť asi hodinové klopanie na vchodové dvere.
Večer som však precitol.
Nechal na svojom blogu rozsiahlu metaforu na to, ako veľmi zmätene sa cítim v kamarátstve s ňou, poslal jej na neho odkaz a cez večer sa zožieral, či som musel pôsobiť tak chladne.
Ďalšie dni už u nás bola, hrali sme sa nejaké spoločenské hry a bavili sa pri filmoch.
A potom sme začali preberať naše staré emócie.
A začali sa bozkávať.
Chcel som jej vysvetliť, že sa nesnažím byť vo vzťahu, že je pre mňa dôležité, aby pochopila, že si to celé beriem nezáväzne.
Načo ma zdrbávala za to, že ma vôbec nechce do vzťahu.
Cítil som sa pri nej neprirodzene hodený do kože submisívneho chlapčeka.
Tá rola mi nesedela.
A hádaj čo.
O týždeň na to šla domov, do rodného mesta a už sa nemala vrátiť.
Neboj.
Jasné že spravila scénu.
;)
